Vyhľadávanie
Výuka Hry
Úvod
Popis heligónky
Metodická pomoc pre samoukov
Rýchlokurz hry na heligónku
Úvod
Niekedy v období po 2. svetovej vojne sa jeden vysokopostavený predstaviteľ kultúry v bývalom Československu nechal počuť, že „heligónka je nástroj bačov a také niečo nemá miesto v socialistickej kultúre“... Oficiálne smerovanie umenia bolo v tamtej ére silne ovplyvňované politickou mocou a aj vďaka takýmto výrokom sa z umeleckých škôl dočista vytratila orientácia na diatonickú harmoniku. (O oficiálnej plošnej výuke hry sa však nedá hovoriť ani v období 1. ČSR). Heligónka u nás prežila do dnešných čias iba vďaka silnému tradicionalizmu niektorých regiónov alebo jednotlivých rodín kde umenie hry sa odovzdávalo iba neformálnou cestou z pokolenia na pokolenie.
Kto v dnešnej dobe nemá to šťastie mať otca – deda, či iného príbuzného (príp. kamaráta) heligonkára, alebo kto aspoň nebýva v nejakom svojráznom regióne ten má prístup k zvládnutiu tohto nástroja značne skomplikovaný. Nezostáva mu nič iné, len to skúsiť ako samouk. Osobne si však myslím, že aj ako samouk je nutné aspoň z času na čas sa kontaktovať s nejakým skúsenejším hráčom a reflektovať, porovnávať svoje vedomosti – kopírovať vyzretejšie spôsoby hry.
Popis heligónky
Heligónka ako ľudový nástroj vznikol v dobách, kedy sa pramálo venovalo teórii, no o to viac sa kládol väčší dôraz na praktickú stránku veci. Tak sa aj heligónka vyvíjala nie v tom, žeby lepšie spĺňala teoretické hudobné pravidlá, ale v tom, aby sa napr. hráčovi lepšie hralo, aby jej hlas lepšie pasoval k piesňam, aby pri ľudovej tancovačke dokázala nahradiť viaceré nástroje a pod.... To sa heligónke (alebo jej tvorcom) aj skutočne podarilo, čo vyústilo do novodobého príslovia: „Akordeón hraje – ale heligónka spieva!“
Po hudobnej stránke je heligónka značne nedokonalá a má oklieštený hudobný rozsah. U nás sú najrozšírenejšie 2-radové heligónky. Tie majú 2 durové a 1 molovú stupnicu. S týmto rozsahom by ste v orchestri asi neuspeli, no zahráte s ním takmer všetky ľudové piesne nášho stredoeurópskeho regiónu. To čo sa na heligónke nedá zahrať hudobne presne, to sa dá rôzne obohrať, príp. cielene zafalšovať. Z teoretického hľadiska to síce nie je správne, no práve toto ľudia pri bežnej ľudovej zábave, speve chcú a dokonca aj podvedome očakávajú. Človek ako živý tvor nemá rád dokonalosť. Chce prirodzenosť, nenásilnosť, autenticitu,... samozrejme krásno,... a povedzme si priamo, ráta pri tom aj s nedostatkami. Ak tie tam nie sú, začne sa cítiť „nesvoj“, začne prejav vnímať umelo až rezervovane. Áno, je to tak, či si to chceme pripustiť alebo nie – je to vo všetkých oblastiach, nielen pri hudbe. A heligónka spĺňa všetky atribúty „ľudskosti“ so všetkou svojou nádherou ale i nedostatkami, čím je veľmi blízka srdcu človeka.
Rozmiestnenie tónov na heligónke sa na prvý pohľad zdá nelogické a chaotické. Ono však tiež prechádzalo svojím vývinom do terajšej podoby a vedzte, že na týchto „niekoľkých“ gombíkoch sa dajú vyčariť neuveriteľné hudobné uchulahodiace pasáže. Navyše to usporiadanie je také, že podľa môjho názoru sa dá relatívne rýchlo naučiť intuitívne hrať, teda len tak podľa sluchu – bez nôt. Myslím, že naši predkovia to pri „vymýšľani“ heligónky mali veľmi dobre premyslené. :-)
Heligónky v hrubých rysoch rozdeľujeme –
– podľa počtu (zvislých) radov gombíkov pravej strany na:
▪ 1-radové
▪ 2-radové
▪ 3-radové
▪ 4 a viacradové
Každému radu gombíkov pravej strany prislúchajú spravidla 4 basové gombíky. Teda jednoradovka má 4 basy, dvojradovka má 8 basov, trojradovka 12,... Občas sa vyskytnú aj unikáty s väčším počtom basov (napr. dvojradovka s 10, či 12 basami), no takmer určite ich terajší majiteľ harmoniky všetky nevie využiť. :-) Jednorádovky sa už v súčasnosti nepoužívajú a sú skôr už len zberateľským artiklom.
– podľa počtu hlasov na:
▪ 2-hlásky
▪ 3-hlásky
▪ 4-hlásky
Každý gombík heligónky je spriahnutý s príslušnou klapkou, ktorá otvára/zatvára otvory k hracím píšťalkám volaným „hlasy“. Koľko dierok, resp. hlasov sa ukrýva pod klapkou, toľko hlasá heligónka to je. Viachlasé heligónky ako 4 sú skôr raritou.
– podľa ladenia na:
▪ C - F (2-radová)
▪ B - Es (2-radová)
▪ A - D (2-radová)
▪ B - Es - As (3-radová)
▪ G - C - F (3-radová)
▪ atď.
Ladenie heligónky (ale i iných hudobných nástrojov) sa v prvom rade chápe ako to, v akej konkrétnej hudobnej stupnici je nástroj posadený, čo je dané už od výroby. Až v druhom rade môžeme hovoriť o (ne)naladeniu nástroja, teda o tom, či jeho elementy vydávajúce zvuk (u heligónky „hlasy“) sú (ne)nastavené podľa požiadaviek a nárokov nástroja v súlade so stupnicou – ladením, v ktorom ho vyrobil výrobca. Je to však už problematika akosti nástroja, výsledok umenia a majstrovstva ladiča, nie jeho hudobného zadelenia, a preto sa tomu teraz venovať nebudeme.
Každý zvislý rád gombíkov (pravej) strany heligónky zodpovedá jednej stupnici. Ladenie heligónky je veľmi dôležitá vec, pretože tá má v sebe len úzky výsek zo spektra hudobných tónin. Ak si obstaráte heligónku s pre vás, alebo pre speváka nevhodným ladením nezaspieva si s ňou a keď tak len s problémami! Ak sa napr. stretnú dvaja heligonkári s rozličnými ladeniami svojich nástrojov absolútne si spolu nezahrajú! Keď si obstaráte heligónku s nejakým nie príliš rozšíreným ladením rátajte trebárs aj so situáciou, že keby ste si chceli napr. zahrať spolu (s menej šikovným) klavesákom – akordeonistom, či huslistom, tak sa môže stať, že paradoxne on bude mať s hraním problémy.
Najrozšírenejšie je ladenie Cdur - Fdur (u 3-radových je to G - C - F), no či je toto zároveň aj najvhodnejšie je na diskusiu. Výber ladenia heligónky je totiž preddefinovaný nielen hlasovou dispozíciou hráča, resp. speváka, ale aj regiónom v ktorom nástroj bude používaný. Charakter ľudových piesni typických pre jednotlivé oblasti Slovenska sa dosť líši a de facto k tomu je potrebné prispôsobiť aj výber ladenia heligónky. Nezostáva teda nič iné, než si naživo vyskúšať, čo najlepšie „sedí“, alebo poradiť sa so skúsenými miestnymi hudobníkmi. Pozor, nie s teoretikmi! Ale s takými, ktorí hrajú po zábavách, svadbách a hlavne s takými, ktorí sa neboja zísť z javiska medzi stoly k pospolitému ľudu a doprevádzať ich spevácke prejavy. :-) Osobne doporučujem otestovať výber ladenia heligónky na molových piesňach väčšieho rozsahu a až potom sa utvrdiť v príslušných duroch.
Metodická pomoc pre samoukov
Je jedno, či človek má hudobné vzdelanie alebo nie, ale ak nemá tzv. hudobný sluch, môže to rovno zabaliť s každým jedným nástrojom. Ak nedokáže pieseň „počuť“ nepomôžu žiadne príručky a ani roky strávené v umeleckej škole. Tým sa nemyslí to, že či dokážete pieseň vyspievať, ale hlavne to, či sa dokážete vhĺbiť do melódie tónov a vycítiť, či napr. vami, alebo niekým iným hraná pieseň je zhodná s originálom alebo nie. Všelijaké publikácie pre samoukov sú len pomocou a návodom ako ďalej s konkrétnym nástrojom. Nie, nehádžte už flintu do žita, väčšina ľudí má všetky predpoklady k hudobnému rozvoju – absolútnych hudobných magorov je medzi nami relatívne málo. :-)
Po heligónke väčšinou siahajú ľudia, ktorí neovládajú hudobnú teóriu. Preto aj z tohto dôvodu sú heligonkárske, resp. diatonikárske príručky písané formou tzv. griffschriftu. Voľne preložené do slovenčiny to znamená, že zápis piesne nie je prostredníctvom nôt, ale takým spôsobom, že v zápise sú uvedené čísla príslušných gombíkov heligónky. Ak to poviem naopak, tak všetky gombíky heligónky majú popriradzované svoje čísla a v piesňovom zápise sú uvedené len čísla tých gombíkov kde – ktorý je treba stlačiť spoločne aj so značkou, ktorá určuje, či je treba mech rozťahovať alebo stláčať. Spravidla sa navigačné čísla a značky griffschriftu v publikáciách uvádzajú súčasne s riadnym notovým zápisom piesne a sú zapísané nad notovou osnovou. Škoda len, že zápis griffschriftom nie je unifikovaný a každý autor si volí vlastný spôsob číslovania gombíkov, resp. celkového zápisu. Samouk, ktorý používa viaceré príručky naraz má potom dokonalý chaos.
Hudba to nie sú len holé tóny, sú to aj doby, pauzy, dĺžky, takty, prízvuky, dozvuky,... atď., atď., a preto má pri samoučení veľký význam vplyv toho, čo sme si nazvali ako hudobný sluch. Navyše pieseň ktorú sa chcem naučiť hrať musím v prvom rade dobre poznať a až potom môžem hľadať príslušné gombíky – tóny heligónky. Ak melódiu piesne nepoznám, nepomôže ani griffschrift. Je to logické, veď predstavte si, že napr. priateľ (troška to preženiem) donesie z dovolenky v Afrike griffschriftový zápis nejakej ich „humba – humba piesne“ a bude požadovať, aby ste to zahrali. Predpokladám, že ani zručný hráč pieseň nezahrá, pretože nepozná jej úplnú melodickú skladbu.
U nás vyšle publikácie svoju výuku uskutočňujú prostredníctvom griffschriftových zápisov niekoľkých ľudových piesni. Mnohým Slovákom (hlavne mladšej generácie) však môžu české ľudové piesne uvedené v českých príručkách absolútne nič nehovoriť. To isté platí pre Čechov, ktorí by to chceli skúsiť so slovenskou publikáciou... Dovolím si povedať, že sa prejaví efekt „humba – humba“, samozrejme s výnimkou, ak po príručke siahne človek s hudobným vzdelaním.
Každá z publikácií je v podstate zošitového formátu z cca 30 až 60 stranami. Vo svojom úvode sa stručne venujú popisom heligónky, potom sa informatívne dotknú základov hudobnej teórie, či štýlu hry a zvyšná väčšina sú zápisy ľudových piesni. V niektorých prípadoch uvedené príručky sú len „súkromného“ charakteru a neboli uvedené cez riadne vydavateľstvo.
V žiadnom prípade si však nedovolím a ani nechcem hodnotiť obsah publikácií. Tých pár riadkov som im venoval iba preto, aby potenciálny záujemca mal akú–takú predstavu o tom, čo v danej tlačovine môže očakávať. Ak to mám zhrnúť, každá z nich je v konečnom dôsledku prínosom a jednoznačne pomocou pre záujemcu o hru na heligónku.
Doteraz u nás vyšli tieto publikácie:
▪ Česko – slovanská ciferní škola a hudební kusy pro třiřadovou harmoniku – Josef Hlaváček
▪ Škola na diatonické harmoniky - helikónky – Miloš Puchmertl
▪ Škola hry na heligónky – Mgr. Pavol Grimm
▪ Začíname hrať na heligónku – Martin Čerňanský
Jednou novodobou a dosť zaujímavou formou samoučenia je vyúkový softvér Helík. Po jeho nainštalovaní do PC a otvorení sa vám graficky zobrazia klávesnice heligónky (pravá i ľavá strana). Po odštartovaní programu sa farebne sami začnú zvýrazňovať kombinácie gombíkov heligónky, ktoré je treba stláčať pre získanie konkrétnych tónov. Program umožňuje aj automatické (grafické) prehrávanie ucelených piesni. Na to je však potrebné mať predom pripravené jednoduché rozpisy piesni v tabuľke programu Excel. Tieto rozpisy dokáže hravo pripraviť človek aspoň troška znalý hudobnej teórie. Helík je jednoduchý, no užitočný programík a podľa určitých referencií sa ním posluhujú aj niektorí skúsení hráči na heligónku. I keď je softvér jednoduchý na ovládanie, napriek všetkému by som osobne privítal prepracovanejšiu a obšírnejšiu nápovedu na ovládanie programu systémom „od A po Z“.
Rýchlokurz hry na heligónku
Na tomto mieste za nejaký čas bude rýchlokurz hry na heligónku, ktorý by som chcel pripraviť.
